Porovnanie

NES – intímna lyrika; pesimistickejšie; neschopnosť autora konať; prepojenie človeka a prírody
V – pronárodná lyrika(spoločenská); optimistickejšie; aktívny, vyrovnaný autor; 2 hrdinovia – on a kolektív, má záujem riešiť problémy, autor-burič
Emil Boleslav Lukáč – básnik tragického ladenia (bolesť má už v mene), kt. je predstaviteľom neosymbolizmu. Š.Krčméry ho nazval „poeta doctus“ – učený básnik. Opúšťa sylabotonickú prozódiu, priekopník voľného verša v Slov. poézii.
I za vás trpím,
za všetkých, ktorí klesajú, sú mdlí a biedni ľudia,
za všetkých, ktorých križujú, i za tých, ktorých lúpia,
za všetkých, ktorí zmierajú, i za tých, čo sa nikdy neprebudia.
Jeho najčastejšie témy: a) problémy ľudskej existencie b) kontrasty života a smrti c) náboženské a filoz. otázky d) ľúbostná tematika
básn.zb. Spoveď – b.Dravý pocit


Rameno skvelo sa jak alabaster biely,
sťa vĺča hladné som si sýtil rudé pery.
 
Koruna vlasov dráždila sťa žltý zamat,
chcel som v nej vlastnú vášeň zdrviť, zlámať.
 
Hruď dmula sa… (Sme sadli v smaragd trávy),
vo mne sa vzbudil pocit divý, dravý!
 
Ten pocit večný, ktorý láka, láka
každého muža, hrdinu i neboráka,
 
ten pocit výbojný, čo cíti celé tvorstvo,
i krásna gazela, i človek biedny, torzo,
 
ten pocit: milovať a zožať lásky dane
zakliate, sväté, hriešne, požehnané
 
a vysať všetko skvostné, čo mi môže dávať
hruď, ruky, oči, tela mäkký zamat:
 
rameno ovinúť kol mladej dievčej šije
a zlomiť slabý vzdor a splniť, za čím nyje
 
a nedbať nič, že oko slzou daždí
a strhnúť so sebou, ta hroznej do priepasti
 
a v momente tých mdlých a mĺkvych minút
s posledným žhavým bozkom zhynúť… zhynúť!

 

         Báseň o láske, básnika pochytil „dravý pocit“, čiže túžba milovať, chcel by mať po svojom boku mladú dievčinu, s kt. by prežíval krásne chvíle a pocity, kt. ale on považuje za mdlé a mĺkve a vzápätí sa dožaduje smrti – zrejme kvôli tomu, aby už nikdy nepocítil ten, pre neho typický, svetobôľ, pocit utrpenia za ostatných, sebatrýzeň, pretože práve v chvíľach lásky bol schopný na tento pocit zabudnúť.

         Formálne má báseň klasickú formu – pravidelné strofické členenie, verš je zväčša pravidelný a snaží sa dodržiavať združený rým. Prirovnanie (rameno skvelo sa jak alabaster biely; sťa vĺča hladné), pleonazmus (zdrviť, zlámať), poetizmy (dmula sa, nyje, kol), paralelizmus (ten pocit), metafora (zožať lásky dane), asyndeton (hruď, ruky, oči, tela), inverzia (ta hroznej do priepasti), epiteton (žhavým bozkom; krásna gazela).
b.Autobiografia – pocity smútku, sklamania, nešťastia, beznádeje: „mám veľké srdce, čo milovať by chcelo… lež osteň minulosti každý deň ho kreščí“ – niečo mu bráni milovať ľudí, dôvody: a) bol nemanželské dieťa a veľmi ťažko to znášal b) študoval v maďarskom prostredí c) roky mladosti prežil počas prvej svetovej; inšpirovaný poetizmom, slovník preplnený, biblizmami, neologizmami. Cíti zodpovednosť za ostatných ľudí, meditatívny typ básnika, sprevádza ho pocit utrpenia, tragického ladenia = dolorizmus, vo sv. básňach vedome potláča vš. pozitívne, sympatizuje s „prekliatimi básnikmi a Adym (maďarský symbolista), pociťuje „Byronovský svetabôľ“, prezentuje etické postoje k životu (kresťanská výchova), poézia plná osobnej výpovede a paradoxov v nej.
básn.zb. Dunaj a Seina – kontrast sveta (mesto) a domova (vidiek) vyznieva nepriaznivo, oslava domova a rodnej zeme.
b.Taedium urbis (Hnus z mesta)


 
Bohatstvá veľkomesta, zlatisté strechy dómov,
ich rozkoš, mam a jed, ich sláva, sprzna, slasť,
všetko to cudzie mi, je inde moja vlasť,
tam medzi bralami môj čarokrásny domov.
 
Tu každá myšlienka je zakrnelou, chromou;
doma je milejšou i najskromnejšia chrasť.

   Tu všetko ubité a nemôže nič rásť,


   len hukot odporný čuť veľkých hypodromov.

 
Ó, hory zelené, ó, dobrý, rodný údol,
na malých chatrčiach ten milý modrý kúdol,
tie mäkké sonáty, ktorými vietor húdol.
 
Ó, ľudia ako vosk, nie nepriatelia – vlci,
v ich krotkých pohľadoch slavianska láska blčí.
Ó, ty môj krásny kraj. Tak milujem ho. Mlčí.

        

         Mesto je odľudnené, skľučujúce, bez morálky, všetko je v ňom povrchné, chýba tam príroda, ľudia sú tam „vlkmi“. Na druhej strane stojí domov – nositeľ pokoja, citu, skromnosti, zázemia. Uvedomuje si, že doma sa cíti najlepšie, ale vyjadruje aj kritiku na margo Slovákov, pretože národ „mlčí“ – nebráni sa proti Maďarom.

         Forma sonetu(?, zrejme), t.j. dve štvorveršové a dve trojveršové strofy, schéma rýmov abba abba ccc ddd. Metafora (zlatisté strechy dómov), asyndeton (sláva, sprzna, slasť), poetizmy (sprzna; čuť; hypodromov), apostrofa ( ó, hory zelené…), epiteton (krásny kraj), elipsa (nepriatelia – vlci), prirovnanie (ľudia ako vosk).
básn.zb. O láske neláskavej – pohľad na lásku a všetky jej podoby; záľuba v paradoxoch
b.Paradoxon


Nemám rád, že ma miluješ tak,
tak ma to mrzí,
vidíš, som príliš povedomý
a príliš drzý.
 
Buď ku mne trochu ľahostajná
a trochu chladná,
takto je láska pripokojná
a prisúladná.
 
Nemiluj toľko, nadovšetko
nie bez prekážky,
zakazuj lásku, drv ju, mraz ju,
tak drž cit lásky.
 
Nesmiem byť šťastný, lebo šťastím
uplynie šťastie,
len z kyprej pôdy pochybností
nám láska rastie.


         Láska by podľa básnika nemala byť neobmedzená, práve naopak, ľudia by mali mať „cit lásky“, čiže určitú hranicu, za kt. nepôjdu. Nepáči sa mu priama láska, chce ju mať založenú na pochybnostiach, bežná, všeľúbiaca láska je preňho lacná. Báseň je plná paradoxov (=myšlienkový dualizmus), napr. chce lásku obmedzovať, ale zároveň chce, aby rástla. Bojí sa pocitu šťastia, chce vždy pociťovať pochybnosti.

         Pravidelné strofické členenie, nepravidelný verš, časté presahy, prerývaný rým. Epiteton (láska pripokojná), klimax (zakazuj lásku, drv ju, mraz ju), paradox (šťastím uplynie šťastie), metafora (z kyprej pôdy pochybností).
básn.zb. Elixír, básn.zb. Spev vlkov – prechod od intímnej lyriky k spoločenskej, predtucha vojny, prejavy fašizmu, Hortiho pokusy o rozdelenie Slovenska
básn.zb. Moloch (krutosť) a Bábel (zmätok) – odmietanie nacizmu, reakcia na rozpad republiky, Viedenská arbitráž (Horti), obavy z vojny, symboly hnusu, odporu („otrávený ručaj“ – rumenec; „dážď pošle yperit, svetlá zažnú bomby“)
Guillaume Apollinaire – predstaviteľ avantgardy, zakladateľ kubofuturizmu, prelomil hranicu medzi výtvarným a lit. umením; vytvoril kaligramy (grafické básne) a pásmo ( voľné radenie zdanlivo nesúvisiacich tematických celkov, väčší rozsah, polytématickosť). Zaujímal sa o nevšedné národy a spoločenstvá (komedianti, Rómovia, žobráci)
básn.zb. Kaligramy a básn.zb. Alkoholy, z nej b.Pásmo – nové videnie sveta, ide o akúsi filmovú montáž, evokuje rôzne emócie, predstavy a nálady, mnohovýznamovosť, asociatívna metóda (každá strofa je samostatným myšl. celkom), polytematickosť, odstránenie interpunkcie