Ivan Krasko

študuje v zahraničí; pracuje v spolku Detvan; vyslúžil si titul národný
umelec; bojoval v 1.sv.vojne – prešiel kus sveta


    v jeho poézií je viac individuálnych názorov ako národných


    uvoľnil svoju tematiku – nedržal sa prísne toho, že treba presadzovať to národné – už to nebolo veľmi aktuálne


    pocity clivoty a samoty – spriaznenosť hľadá vprírode
básn.zb. Nox et Solitudo
(Noc a samota) Autor v básňach vyjadruje pocity smútku, úzkosti, samoty a beznádeje, za dôležitú považuje vieru v Boha, dáva najavo nespokojnosť so sv. životom a píše o svete ako o smutnom a nemilosrdnom. Svojou poéziou si básnik otvára dušu, spovedá sa zo sv. pocitov, dominuje u neho predovšetkým osobná tematika, ale nájdeme aj národnú (b.Jehovah).


    rozvíjanie citovej „drámy“ človeka – snaha prekonať samotu nie je uňho úspešná


    častokrát bezvýchodiskovosť- oscilácia medzi túžbou a skepsou, tmou a svetlom, osamotenosťou a družnosťou

·
   Balada jednej milej– silný pocit viny z rozchodu, spomienky lásku, obdiv žien, zobrazovanie sv.pocitv cez náboženské a prírodné motívy, pochmúrnosť, smutný dej, noc je preňho utrpením, depresiou, cez deň sa cíti lepšie

·
   Už je pozde – obraz prírody, stav duše -tichý, čakajúci, stiesnený; použitie lexikálnych bohemizmov -pozde, pozdný, zrovna, siný, obličaj – je neskoro na zmenenie situácie, láska ostáva nenaplnená lebo básnika niečo zabrzdilo – pocit viny za to; symboly: mraky – zašlá láska, mesiac – láska, tiene – neplnohodnotní ľuďia, trúbenie hlásnika – volanie po láske; opäť využíva prír. motívy, prežíva pesimistické obdobie

·
   Prší, prší – odkaz na ľudovú tvorbu; opisuje sklamanie zo života, pesimizmus, zvýraznené plynutie času (prší, Slovensko starne), symboly: dážď – smútok, hmlisté diale – pochmúrnosť, mŕtvy hrob – hrob jeho matky

·
   Topole – symbol utrápených ľudí, smútku
 


Hej, topole, tie topole vysoké!
Okolo nich šíre pole –
Čnejú k nebu veľké, čierne
– zrovna jako čiesi bôle –
topole.
 
Hej, topole, tie topole bez lístia!
Duch jak čísi špatnej vôle
hrdo stoja ošarpané,
v mraze, vetre nahé, holé
topole.
 
Hej, topole, tie topole bez žitia!
Nemo stoja v úzkom kole
– prízraky sťa z nirvány by –
pozerajú v prázdno dole
topole.
 
Hej, tie hrdé, vysočizné topole!
Ako vzhľad ich duch môj mizne…
Hore…? Dolu…? Do nirvány…?
– Ako havran ošarpaný do noci…


Ľuďia majú častokrát ťažký osud, ale stále v sebe prechovávajú hrdosť (ako básnik), majú zlé podmienky na život, ale nevzdávajú sa. „ošarpaný havran do noci“ – smútok, bolesť, utrpenie, tragizmus. V básni sa prelína osobná tematika s prírodnou, použitá paralela medzi topoľmi a básnikom, ľuďmi. Na začiatku básne sú topole mocné, vysoké, ale postupne sa z nich vytráca život. Úpadok je zdôraznený začiatočnými veršami prvých troch strôf. Autor prirovnáva topole k sebe, už nevládze vzdorovať smútku, prepadá mu, duševne sa opúšťa, upadá a zhoršuje sa jeho stav. V básni taktiež nájdeme kontrast medzi výzorom topoľov v prvej strofe a v ďaľších dvoch strofách.

·
   Jehovah – je to starožidovský boh zla -vzýva ho, aby potrestal tých, ktorí sa nechali utláčať, tých, ktorí boli pasívni, ktorí sa priživovali na úkor národa, proti tým, ktorí sa odnárodňujú


    potrestať zbabelosť, pasivitu, príživníkov – nezaslúžia si byť členmi tohoto národa


    potrestať tých, ktorí si za to môžu (nie Maďarov, ale nás), „pripozdieva sa“ ale ešte je čas na záchranu

·
   Vesper dominicae (Nedeľný večer; večer Pána)


Tam niekde v diaľke
v čierňavých horách
dedinka biela
túli sa k zemi
pokojná, tichá.
V nej starodávne
váážneho vzhľadu
si domy čušia.
Z tých v jednom iste
ustarostená
matička moja
samotná sedí
pri starom stole.
Kostnatou rukou
podpiera čelo
vráskami zryté
-starostí tiene
vždy sedia na ňom:
tak som ho vídal
od mala svojho –
Tranoscius má
pootvorený
– mosadzné sponky,
hladené hmatom
pradedov ešte,
matno sa lisnú
v pripozdnom svetle –
Posledná na list
díva sa, díva
– tam naznačené
je ťažkou rukou:
„Pán Buh požehnal
nám syna, kterýž…“
až dobré oči slzami skropia
zažltlé listy…
Však stará kniha,
čo rozplakala,
matičku moju
utíši zase:
Už spieva mäkkým,
tenuškým hlasom:
„Den nedělní se
skonává, chválme…“
– A súmrak padá
vždy väčší, hustší
v izbietku malú –
– A pokoj sadne
pomaly, tíško
na sivú hlavu
matičky mojej –


 
„v čierňavých horách…“ – hornaté Slovensko, motív rodného kraja, láska k nemu; „túli sa k zemi…“ – skromnosť Slovákov, ticho a pokoj v prírodnom prostredí; „matička moja…“ – spomienka na mamu, úcta a láska k nej; „čelo vráskami zryté…“ – opis mamy, jej lásky a starostlivosti, ťažký život; „až dobré oči…“ – motív lásky k synovi „však stará kniha…“ – sila viery, vie ju znovu utíšiť
Báseň je úplne osobná (básnik sa snaží vyrovnať s odlúčením od svojho rodného kraja, písaná v čase, kedy bol ďaleko od domova), píše sa v nej o domovine („dedinka biela“ – symbol čistoty, lásky, detstva a svetlých spomienok), o matke, kt. je básnikovým svetlom. Spomienky autora na konci básne matnejú, dedinku zahaľuje súmrak a v jeho duši nastáva pokoj.

      Z formálneho hľadiska má báseň nepravidelné strofické členenie, voľný verš a nepravidelný rým. Kontrast (v čierňavých horách dedinka biela), personifikácia (dedinka biela túli sa k zemi), inverzia (vráskami zryté), epizeuxa (díva sa, díva), epitetón (zažltlé listy; tenuškým hlasom), pleonazmus (vždy väčší, hustší), metafora (starostí tiene vždy sedia na ňom).
 
Poetika starej lyriky – navádza, aby ľudia písali to, čo cítia a aby sa zbavili zbytočných fráz, jalových rečí


    ako treba písať, môžeš byť veselý aj smutný, no „nikdy nepíš to, čo necítiš“ – subjektivizmus „obchádzaj krasomluvu ako mor a vyhoď z textu slovo jalové -jednoduchosť, nepotrebuješ vzletné slová i vyhoď frázy a zbytočnosti“
text – rytmus, symbolika, tajomnosť „tisícimi tónmi znie, keď to splníš- dôjdeš tam, kam on nedošiel“